Blahoslavená Karolína Kózka

Posted on

Karolína Kózka priniesla najväčšiu obetu pre Ježiša – obetu mučeníckej smrti. Bolo to v čase, keď mala iba 16 rokov a stála na prahu dospelosti. Podľa svetského práva  Karolína ešte nedosiahla dospelosť, no jej duchovný život je pretkaný skutkami a čnosťami najvyššej zrelosti. Svedectvo jej krátkeho života nás učí, že veľkým a zrelým pre Boha sa možno stať v každom veku.

Karolína Kózka prišla na svet ako štvrté dieťa 2.9.1898 do skromnej roľníckej rodiny. Hlboká viera rodičov sa odzrkadľovala v každodennom živote celej rodiny a ich vzor pre deti bol najlepšou metódou pre výchovu a vštepovanie základov viery a jej postupného rozvoja. Deti viedli tomu, aby milovali prácu a mali úctu k zemi živiteľke i každému človekovi. Pre chudobných a trpiacich mali vždy otvorené srdce plné milosrdenstva a dobročinnosti. Každý deň, aj ten všedný sa snažili zorganizovať tak, aby sa niesol v rytme modlitby a nábožného života. Robili to tak dobre, že všedne dni sa stávali sviatočnými. Aj preto sa u nich zhromažďovali početní susedia a známi a dom rodiny Kózkových žartovne nazývali kostolík Betlehemský, alebo Jeruzalemsky. V takomto krásnom prostredí vyrastala Karolína, ktorá bola už od útleho detstva veľmi nadaná a pre svojich rovesníkov i starších bola dávaná za vzor v šikovnosti a usilovnosti. Mala dobrú pamäť a veľmi skoro začala chápať pojmy ohľadom viery a náboženstva. Ako osemročná ovládala katechizmus a vedela niekoľko náročných náboženských piesni a modlitieb. V škole i doma bola výnimočne poslušná. Sestry hovorievali, že doma bývali často pokarhané, no Karolíny sa to netýkalo nikdy. Aj napriek nespočetným pochvalám a vyznamenaniam od riaditeľa školy chcela byť vždy v ústraní. Bystrosť a usilovnosť mohli Karolíne zabezpečiť dobrú budúcnosť a spoločenské postavenie, no nikdy po tom netúžila a vždy chcela zostať k dispozícii pre pomoc v dome a na roli. Vždy bola veľkou oporou matke, ktorá sa mohla na ňu absolútne spoľahnúť pri pomoci s mladšími súrodencami. Karolína sa starala nielen o ich fyzické potreby, ale dávala im priam materinskú lásku a veľmi sa snažila o ich duchovný rozvoj. Okrem rodiny bola veľmi aktívna vo farnosti, kde pomáhala pri organizácii náboženského života a značnou mierou sa zaslúžila o šírenie úcty k Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej cez časté sväté prijímanie a úctu k Božskému Srdcu Ježišovmu.

Karolína bola veľmi obľúbená a pri zbieraní informácii pri procese blahorečenia všetci zhodne tvrdli, že bola veľmi pokojná, no zároveň trpiaca, no nikdy na nej toto utrpenie nebolo badať. Jej tvár vždy žiarila tajomnou radosťou, keď sa modlila, keď vyučovala katechizmus, keď sa vracala od chorých, pre  ktorých sa obetovala, keď čítala prisľúbenia Srdca Ježišovho, ale aj vtedy, keď bolo treba rovesníkom vytĺcť z hlavy hlúpe žarty. Na šiji nosila namiesto náhrdelníka ruženec, ktorý sa modlievala každý deň. Mala veľkú úctu k umučeniu Pána a Srdcu Ježišovmu. Veľmi tiež milovala Pannu Máriu a zvyčajne jej hovorila: „moja Matka Božia“ Známi Karolíny usudzovali, že sa nikdy nedopustila hriechu. K spovedi chodievala každý prvý piatok a ku svätému prijímaniu pristupovala vždy, aj počas všedných dní. Nemala rada ak sa niekto zaujímal o zbožnosť jej osoby a chválil ju. Jej rovesníci hovorili:„nás zaujímal a priťahoval svet so svojimi radovánkami a ona šla cez svet tak, akoby sa ho ani nedotýkala – jej srdce a myseľ boli veľmi ďaleko – v nebi – bola to prvá duša do neba – skutočný anjel v ľudskom tele. Bola odlišná od nás, úplne iná, ale my sme túžili po jej prítomnosti – bola nám veľmi potrebná, veľmi vzácna“. Aj napriek tomu, že rovesníčky veľmi ostro napomínala, prijímali to s pozornosťou a ochotou, lebo vždy mala pravdu. Karolína sa páčila chlapcom, no nikdy si k nej nedovolili niečo nepekné, ani zo žartu. Mali k nej veľkú úctu. Keď sa pozrieme na jej život, je to dievča z chudobnej rodiny, ktorej celý život dominovala ťažká práca a rodinné povinnosti. Bola úplne oddaná nábožnému životu i svojim blížnym – ich vyučovaniu, pomoci chorým a pomoci miestnemu kňazovi pri rozvoji života vo farnosti. Z toho všetkého ľahko spoznáme čnosti a hrdinské skutky dievčaťa, ktoré sotva vyrastá z detstva.  A tento hrdinský život bol ovenčený najväčšou obetou, akú môžeme podarovať Bohu – a tou je mučenícka smrť.

V roku 1914 sa začala 1.svetová vojna a v novembri obsadili ruské vojská oblasť Tarnova s cieľom vyhnať rakúske vojská. 13.novembra, na výročie sv. Stanislava Kostku – patróna mládeže sa Karolína začala modliť deviatnik. Denne pristupovala k svätému prijímaniu počas piatich dní. 18.novembra, keď už bolo všade plno ruských vojakov, matka zakázala Karolíne ísť do kostola, pretože mala o ňu obavy. Karolína ju so slzami v očiach úpenlivo prosila, aby zmenila rozhodnutie. Keď matka trvala na svojom, Karolína sa podľa 4. Božieho prikázania podvolila jej rozhodnutiu a začala si plniť svoje zvyčajné domáce povinnosti. Keď okolo 9. hodiny chystala raňajky súrodencom, do ich domu vtrhol ruský vojak s tým, že sa chce informácie o tom, kde sa nachádzajú rakúski vojaci. Pri zápornej odpovedi domácich sa vojak rozzúril, chytil otca za hrdlo a žiadal, aby otec a Karolína šli s ním. Otec prosil, aby Karolína mohla zostať v dome pri deťoch, no vojak trval na tom, aby šla von aj ona. Po tom, ako vyšli z domu sa snažili zamieriť do dediny, kde sa nádejali, že ich ochránia susedia. Vojak ich však nasmeroval smerom k lesu. Po niekoľkých krokoch cez les prikázal vojak otcovi, aby sa vrátil naspäť domov. On prosil vojaka, nech sa vráti Karolína a on sám mu ukáže cestu. Vojak bol však neoblomný o otca prinútil k návratu. Otec bol v takom šoku, že nevládal hneď povedať susedom, čo sa stalo. V tom čase boli v lese aj dvaja chlapci, ktorí tam ukrývali kone z dediny pred vojakmi. Tí z ďaleka videli, ako vojak ženie pred sebou mladé dievča a to sa mu stavia na odpor tým, že ho odstrkuje rukami a snaží sa ujsť zo smeru cesty, na ktorý ju núti ísť. Chlapci rýchlo utekali do dediny a povedali, čo v lese videli. Zbadali aj bledého Karolíninho otca, ako bez slova a meravo hľadí smerom k lesu. Vtedy zistili, že dievča brániace sa vojakovi bola mladá Karolína. Celá dedina sa rozbehla do lesa hľadať Karolínu. Miestny farár bežal na veliteľstvo ruských vojsk s protestom a tak bolo na hľadanie Karolíny nasadených aj niekoľko vojakov. Avšak bezvýsledne. Až o dva týždne 4.decembra sa našlo telo Karolíny na okraji lesa, kde bol jeden z dedinčanov zbierať suché drevo. Telo bolo celé doráňané a od krvi. Podľa lekárskej správy bolo telo Karolíny zasiahnuté viacerými údermi šable, ktoré jej spôsobili veľmi hlboké rany a silné krvácanie. Vojak jej ich zasadil v zúrivosti, že ho Karolína s odporom odmietala a snažila sa mu ujsť.

Úcta k bl. Karolíne sa začala hneď po jej smrti a na jej pohrebe v rodnej dedine Zabawa sa zúčastnilo viac ako 3 ľudí. Od počiatku jej vzdávali úctu ako mučenici, ktorá neváhala obetovať svoj život, aby ochránila čnosť svojej nevinnosti a čistoty. Mnohí veriaci sa modlievali pri jej hrobe, kde si vyprosovali milosti na jej príhovor. Mnohé z týchto modlitieb a prosieb boli vypočuté, čo vytvorilo základy pre začiatok procesu blahorečenia Karolíny. Ján Pavol II. ju vyhlásil za blahoslavenú 10. júna 1987 v Tarnowe. Po vytvorení Rzeszowskej diecézy sa blahoslavená Karolína stala jej spolupatrónkou.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *