Náročná úloha udržiavania jednoty
Chýry sa šírili rýchlo aj v starovekom svete. Mesto Antiochia sa nachádzalo 500 kilometrov severne od Jeruzalema, no židokresťania v Svätom meste sa už zakrátko dopočuli o tom, čo sa v Antiochii deje. Podľa všetkého tam nejakí židovskí učeníci z Cypru a Cyrény ohlasovali radostnú zvesť aj Nežidom. Lukáš hovorí, že „Pánova ruka bola s nimi a veľa ich uverilo a obrátilo sa k Pánovi“ (Sk 11, 21).
Jeruzalemskú komunitu to muselo vyrušiť. Peter síce krátko predtým v Cézarei pokrstil pohanského vojaka Kornélia a s ním celú jeho domácnosť (Sk 10), noví veriaci však ešte presne nevedeli a nechápali, ako majú do Cirkvi prijímať pohanov. Veď židokresťania museli naďalej dodržiavať svoje zvyky vrátane obriezky, svätenia soboty a jedenia rituálne čistých jedál. Ako mohli byť „jedno srdce a jedna duša“ (Sk 4, 32) s ľuďmi, ktorí sa od nich tak líšia?
Ak bol za tým Boh, potom o tom jeruzalemskí starší chceli vedieť a byť toho svedkami. Preto do Antiochie poslali dôveryhodného brata v Pánovi s menom Barnabáš, aby zistil, čo sa tam deje. Lukáš píše, že „keď ta prišiel a videl Božiu milosť, zaradoval sa“ (Sk 11, 23). Bolo jasné, že v Antiochii pôsobí Duch Svätý, ktorý z ľudí pochádzajúcich z veľmi odlišného prostredia robí opravdivých bratov a sestry v Kristovi.
No pri svojom úsilí o zachovanie jednoty sa stretali aj s mnohými ťažkosťami. V predchádzajúcom článku sme hovorili o tom, ako Duch viedol novopokrstených kresťanov k tomu, aby vybudovali komunitu, v rámci ktorej by sa mohli navzájom podporovať a pomáhať si. V tomto článku sa chceme pozrieť na to, ako prví kresťania pracovali na tom, aby napriek prekážkam, s ktorými sa stretali, túto jednotu udržali.
Židia a pohania – jedno v Kristovi
Obrazne povedané, múr, ktorý v staroveku oddeľoval Židov od pohanov, už azda ani nemohol byť vyšší. Pohania a Židia žili oddelene a viedli úplne odlišný život – a robili to zámerne. Ak Žid vstúpil do domu pohana, stal sa rituálne nečistým. Židia nemohli jesť mnohé pokrmy, ktoré boli medzi pohanmi bežné – napríklad bravčové mäso –, a vyhýbali sa aj jedeniu iného mäsa, ak bolo obetované modlám. Žiaden Žid si nevedel predstaviť, že by mohol žiť bok po boku s nejakým pohanom.
Pohania zasa nevedeli pochopiť, prečo Židia odmietajú uzmierovať bohov prinášaním obiet, ktoré by im zaistili pokoj a prosperitu. Kládli si tiež otázku, ako môžu Židia uctievať boha, ktorého nevidia ani v podobe sochy alebo nejakého obrazu.
No vďaka Božej milosti si ľudia, ktorí prijali Krista, uvedomili jednu dôležitú pravdu: teraz boli jedna rodina. Krstom sa stali synmi a dcérami nebeského Otca a navzájom sa jedni druhým stali bratmi a sestrami. Tento nový vzťah prevýšil všetky predchádzajúce delenia. Svätý Pavol Galaťanom napísal: „Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Ježišovi Kristovi“ (3, 28).
Noví kresťania potrebovali byť jednotní, aby ich komunity rástli a rozvíjali sa. No na tejto jednote museli neustále pracovať. A do práce na nej sa museli pustiť hneď od začiatku! Hoci prijali pohanov, niektorí židokresťania si mysleli, že Gréci by mali byť obrezaní a mali by dodržiavať židovské zvyky. V podstate teda od nich žiadali, aby sa predtým, než začnú nasledovať Krista, stali židmi.
To vyvolalo napätie, ktoré mohlo v Cirkvi vyvolať schizmu. Práve táto téma vrela medzi Galaťanmi v čase, keď im Pavol písal svoj list. No Pavol bol neoblomný: od pohanokresťanov sa nemá požadovať dodržiavanie židovského zákona. „V Kristovi Ježišovi ani obriezka nič neznamená, ani neobriezka, ale viera činná skrze lásku“ (Gal 5, 6). Taktiež ich varoval: „Ak sa medzi sebou hryziete a žeriete, dajte si pozor, aby ste sa navzájom neponičili“ (5, 15).
Vznikali hádky a rozdelenia? Padli tvrdé slová? Na to, aby sme si to predstavili, netreba veľa fantázie. No Duch Svätý napriek tomu pôsobil v srdciach svojich veriacich. Na Jeruzalemskom koncile sa rozhodlo, že od pohanov sa bude žiadať len to, aby sa vyhýbali mäsu obetovanému modlám, krvi a smilstvu (Sk 15, 20). Nebezpečné rozdelenie bolo zažehnané.
Poradiť si s výzvami
Jednota bola dôležitá pre samotné prežitie kresťanských komunít, ktoré sa formovali po celej Rímskej ríši. Bolo to tak nielen preto, že tieto cirkvi boli malé, ale aj preto, že na nich podozrievavo hľadeli Židia aj pohania. Vďaka Pavlovým listom vieme, že prví kresťania sa stretali s mnohými problémami.
Pavol napríklad Korinťanov karhá za to, že vytvárajú rôzne krídla a frakcie na základe toho, kto (Pavol, Apollo alebo Kéfas) ich pokrstil. Hoci všetci traja ohlasovali to isté posolstvo o Kristovi, predsa sa aj v tomto smere u Korinťanov prejavil sklon vytvárať súperiace skupiny. Pavol im jasne povedal, že je to neprijateľné: „Je Kristus rozdelený?“ opýtal sa ich. „Vari bol Pavol za vás ukrižovaný?“ (1 Kor 1, 13).
Niektorí členovia tohto spoločenstva sa tiež navzájom žalovali pred súdmi namiesto toho, aby si sami vyriešili svoje spory. To Pavla priam pohoršilo: „Vari nie je medzi vami nik múdry, kto by mohol rozsúdiť svojich bratov? Ale brat s bratom sa súdi – a to pred neveriacimi?!“ (1 Kor 6, 5 – 6).
Vážne bolo aj to, že Korinťania sa pri slávení Eucharistie a následnom agapé správali zle k chudobným – jedli a pili bez nich a ani sa s nimi nepodelili o svoje jedlo. „Potom jeden je hladný a druhý opitý“ (1 Kor 11, 21). To celkom protirečilo kresťanskej láske.
Preukazovať lásku ostatným veriacim
Napriek takýmto výzvam mnohé rozprávania z Nového zákona svedčia o vzájomnej láske členov cirkví – ba aj o láske medzi veriacimi rôznych miestnych cirkví. Napríklad po tom, čo prorok Agabus predpovedal veľký hladomor, spoločenstvo veriacich v Antiochii urobilo zbierku pre cirkev v Jeruzaleme, ktorú im potom zaniesli Pavol s Barnabášom (Sk 11, 27 – 30). Neskôr pre strádajúce spoločenstvo veriacich v Jeruzaleme Pavol zorganizoval ešte niekoľko zbierok v cirkvách v Macedónii, Korinte a na iných miestach (1 Kor 16, 1 – 4).
Pavol bol presvedčený, že z týchto zbierok má osoh darca aj prijímateľ. Darca svojou poslušnosťou a štedrosťou oslavuje Boha a tí, čo prijímajú pomoc, zase svojou modlitbou prinášajú svojim dobrodincom požehnanie (1 Kor 9, 12 – 14). Tieto zbierky teda neboli len činmi lásky, ale pomohli aj zjednocovať Ježišových nasledovníkov, ktorí od seba žili veľmi ďaleko.
Dielo jednoty
Táto skúsenosť prvých kresťanov je dôležitá aj dnes. Je jasné, že jednota je dielom Ducha. Boh nás v Ježišovi všetkých spojil a chce, aby sme sa navzájom milovali, starali sa o seba a navzájom sa podporovali. No zároveň je úplne jasné, že jednota si vyžaduje úsilie aj z našej strany. Nemôžeme čakať, že sa akosi „udeje“ sama od seba len preto, že sme Ježišovi učeníci. Stále musíme zápasiť s rôznymi hriešnymi aspektmi našej ľudskej prirodzenosti a bojovať proti pokušeniam, ktoré môžu viesť k rozdeleniu a nepriateľstvu.
Práve preto svätý Pavol tak často povzbudzuje prvých kresťanov, aby sa navzájom milovali. V Liste Kolosanom napríklad veriacich pobáda, aby „odložili“ hnev, zlobu a nactiutŕhanie – teda všetky neresti, ktoré spôsobujú rozdelenie. Namiesto nich si majú „obliecť“ čnosti, ktoré ľudí spájajú: „hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť“ (3, 12).
Samozrejme, v tomto všetci občas zlyhávame; práve preto Pavol Kolosanov nabáda, aby sa navzájom znášali a odpúšťali si, „ak by mal niekto niečo proti druhému“ (3, 13). Toto je jedna z najzásadnejších vecí na uchovanie jednoty tela. Pretože sme ľudia, nedá sa vyhnúť tomu, že si občas budeme „liezť na nervy“ alebo sa navzájom niekedy zraníme. A občas aj veľmi hlboko. Keď si teda uvedomíme, že sme nejakého brata alebo sestru zranili, musíme ísť za nimi a požiadať ich o odpustenie. A ak sa niekto dotkne nás, musíme sa usilovať čo možno najrýchlejšie mu odpustiť, aby nám hnev nestihol zatvrdiť srdce.
Článok uverejnený s láskavým súhlasom redakcie Slovo medzi nami.