Od o. Ľuboša
Milovaní,
srdečne vás pozdravujem a chcem zdieľať pár slov. Verím, že tak pre mňa i pre vás toto je skutočne autentický pôst a máme dostatočný priestor prehlbovať náš vzťah s Pánom, medzi sebou a k nám samým.
Ako vidíme v tieto dni, sa naša „karanténa“ predlžuje a prvý krát musíme zrušiť modlitbové stretnutie v poslednú sobotu. Veríme, že Pán doplní svojich verných potrebnými milosťami v rovnakej miere. Dôverujme, dúfajme a naplňme náš život a vzťahy láskou.
Každý z nás dostal tri najdôležitejšie dary, ktoré sa teraz stávajú viac než aktuálne, a je to viera, nádej a láska.
Viera, keď rastie stáva sa dôverou, dokonca ako to bolo u mnohých svätých, slepou dôverou. Viera postupne v nás rastie a vyžaduje si neustálu odpoveď na udalosti, ktoré prežívam. Bez dôvery nie je možný žiadny vzťah alebo to nikdy nebude pravý vzťah. Naša viera nemá prísť len do bodu, že veríme v Boha, ale že žijem v plnom vedomí, že Boh je mojím Otcom a ja som Jeho synom, dcérou. Na povzbudenie vám chcem zdieľať jeden príbeh:
„Jedno osemročné dievčatko vstúpi do lietadla, ukáže cestovný lístok a usadí sa na svoje miesto. Vyzerá si istá, inteligentná, a v istom momente vytiahne omaľovánku.
Let nie je moc pokojný, je veľmi silný vietor a turbulencia… až v istom momente nastane silný otras a všetci cestujúci sa vystrašia a znervóznia. Dievčatko spokojne pokračuje v maľovaní v úplnom pokoji.
Žena, ktorá sedí vedľa sa jej prekvapujúco pýta: „Ako to robíš, že si tak pokojná?“
Dievčatko odpovie: „Môj otecko je pilotom tohto lietadla“.
Isto v tomto momente môžeme prežívať chvíle skúšky, neistoty, nepokoja a zmätku…, chvíle keď nevieš kde sa obrátiť, kde ísť a hľadať pomoc… Avšak ak sme Pánovi prenechali miesto pre pilota, nemusíme sa báť! Dôveruj Otec vie, kde ťa vedie…
Potom je to nádej, ako hovorí sv. Pavol, že naša je „nádej, ktorá nezahanbuje“. Nádej v nás hlavne „čítajú“ ostatní. Ak ja sa ako kresťan budem „plašiť“ istotne sa splaší aj moje okolie. Však uvážte, že keby ste cestovali okolo sveta na luxusnej lodi, a zbadáte, že kapitán pláva na záchrannom člne preč, nezpanikárite? Loď sa potopí skôr, pokiaľ do nej vstúpi voda… z chaosu a zmätku cestujúcich. Iziáš nás i dnes ubezpečuje: „Hľa, ja robím čosi nové, teraz to klíči, nebadáte? Áno, urobím cestu na púšti a rieky na pustatine“ Iz 43,19. Pán je geniálny ako tento čas zmeny dopustil na nás. V pokoji prežívajme tieto chvíle, dodávajúc nádej nášmu okoliu.
A nakoniec je tu dar lásky. Tá nemá byť chvíľková, prelietavá, nestabilná. Láska má byť vytrvalá a čoraz horlivejšia. Pán dnes cez proroka Ozeáša upozorňuje aj každého z nás: „Vaša láska je ako ranný mráčik a ako rosa, ktorá zrána pominie. Preto som ich okresával skrze prorokov, zabíjal slovami svojich úst. Spravodlivosť moja jak svetlo vychádza. Lásku chcem, a nie obetu; poznanie Boha viac ako zápalnú obetu“. Oz 6, 4-6
Nezabúdajme robiť v tento pôstny čas pokánie nielen za seba, ale za všetko, čím sa ubližuje Bohu a neprijímanie Jeho lásky, ku ktorej nás už tak dlho pozýva. Fatimská výzva: pokánie, pokánie, pokánie je teraz programom našich modlitieb.
Prehovárajte teraz srdcia tých, o ktorých viete, že dlhšie neboli pri sviatosti zmierenia. Hlásajte vhod, či nevhod. Ďakujem za vás, vašu službu, vašu lásku voči mne. Viem, že Pánovi nebudem nikdy môcť splatiť dar, ktorý mi dal v každom z vás. Buďte požehnaní.
o.Ľuboš
