Už od počiatku Pán naplnil Cirkev darmi svojho Ducha, urobiac ju tak vždy živú a plodnú vďaka darom Ducha Svätého. Medzi týmito darmi sa vynímajú niektoré, ktoré sú osobitne cenné pre budovanie a cestu kresťanského spoločenstva. Ide o charizmy. V tejto katechéze sa chceme opýtať: čo presne je charizma? Ako ju môžeme rozpoznať a prijať? A predovšetkým, či na skutočnosť, že v Cirkvi je rôznorodosť a mnohorakosť chariziem, treba hľadieť v pozitívnom zmysle ako na niečo pekné, alebo ako na problém?
Keď sa všeobecne hovorí o charizme, myslí sa často na nejaký talent, na prirodzenú schopnosť. Hovorieva sa: «Tento človek má zvláštnu charizmu vyučovať, ide o talent, ktorý má». Tak, ako keď o nejakom osobitne výnimočnom, príťažlivom človeku zvykneme povedať: «Je to charizmatický človek.» – «Čo to znamená?»
– «Neviem, no je charizmatický». Takto hovorievame, však? Nevieme, čo hovoríme, ale povieme: «Je charizmatický». Z kresťanskej perspektívy je však charizma oveľa viac ako nejaká osobná kvalita, predispozícia, ktorou môžeme byť obdarovaní: charizma je milosť, dar darovaný Bohom Otcom prostredníctvom pôsobenia Ducha Svätého. Je to dar, ktorý je niekomu daný nie preto, žeby bol lepší ako ostatní, alebo žeby si ho zaslúžil, no je to dar, ktorý mu udeľuje Boh, aby ho s takou istou veľkorysosťou a s takou istou láskou mohol vložiť do služby celému spoločenstvu, v prospech ostatných. Povediac tak trochu ľudským spôsobom, hovorievame: Boh dáva túto schopnosť, túto charizmu tomuto človeku, avšak nie preňho samého, ale aby slúžila celému spoločenstvu. Dnes, ešte pred príchodom na námestie som prijal veľa, veľa postihnutých detí v Aule Pavla VI., bolo ich tam mnoho spolu so združením, ktoré sa venuje takýmto deťom. O čo tu ide? Toto združenie, tieto osoby, títo muži a ženy majú charizmu starať sa o postihnuté deti. Toto je jedna z chariziem.
Dôležitá skutočnosť, ktorú treba ihneď zdôrazniť je, že nik nemôže posúdiť sám od seba, či má nejakú charizmu, a akú. Avšak veľakrát sme počuli ľudí, ktorí hovoria: «Mám túto schopnosť: viem pekne spievať!» A nikto nemá odvahu povedať: «Vieš čo, buď radšej ticho, pretože pri tvojom speve všetci trpia!» Nik nemôže povedať: mám túto charizmu. Vo vnútri spoločenstva sa rozvíjajú a kvitnú dary, ktorými nás napĺňa Otec; v lone spoločenstva sa učíme rozoznávať ich ako znamenie jeho lásky voči všetkým jeho deťom. Je teda dobré, ak sa každý z nás opýta: «Je nejaká charizma, ktorú Pán vo mne vzbudil v milosti svojho Ducha, a ktorú moji bratia v kresťanskom spoločenstve rozpoznali a povzbudili ma v nej? A ako sa správam vzhľadom na tento dar? Prežívam ho s veľkodušnosťou, vložiac ho do služby všetkým, alebo ho zanedbávam a nakoniec naň zabudnem? Či sa azda vo mne stáva dôvodom k pýche, takže sa len ponosujem na druhých a domáham sa, aby sa v spoločenstve diali veci podľa mňa?» Toto sú otázky, ktoré si máme položiť. Či mám v sebe nejakú charizmu, či je táto charizma uznaná Cirkvou a či som spokojný s touto charizmou a či tak trochu nezávidím iným nejaké charizmy, aby som ich mal. Charizma je dar. Dáva ho iba Boh!
Najkrajšou skúsenosťou je však objaviť, koľkými rôznymi charizmami a koľkými darmi svojho Ducha napĺňa Otec svoju Cirkev! Toto nemá byť považované za dôvod na zmätok a rozpaky. Všetky sú darmi, ktoré Boh udeľuje kresťanskému spoločenstvu, aby mohlo harmonicky rásť vo viere a v jeho láske, ako jedno telo, ako Kristovo telo. Ten istý Duch, ktorý dáva túto rozličnosť chariziem, vytvára jednotu Cirkvi. Je to vždy ten istý Duch. Pred touto rozmanitosťou chariziem sa má naše srdce otvoriť radosti a máme si pomyslieť: «Aká nádherná skutočnosť! Toľko rozličných darov, pretože všetci sme Božími deťmi a všetci sme milovaní jedinečným spôsobom». Beda, ak sa tieto dary stanú príčinou závisti alebo rozdelenia, či žiarlivosti! Ako pripomína apoštol Pavol vo svojom Prvom liste Korinťanom v dvanástej kapitole, všetky charizmy sú dôležité v Božích očiach a zároveň nikto nie je nenahraditeľný. To znamená, že v kresťanskom spoločenstve potrebujeme jeden druhého a každý prijatý dar sa naplno uskutočňuje vtedy, ak sa oň delíme s bratmi pre dobro všetkých. Toto je Cirkev! A keď sa Cirkev v rozličnosti svojich chariziem vyjadrí ako spoločenstvo, nemôže sa zmýliť; tu je krása a sila zmyslu viery (sensus fidei), toho nadprirodzeného zmyslu viery, ktorý je darom Ducha Svätého, aby sme mohli všetci spoločne vstúpiť do srdca evanjelia a naučiť sa nasledovať Ježiša v našom živote.
Dnes Cirkev slávi spomienku sv. Terézie od Dieťaťa Ježiša. Táto svätica, ktorá zomrela ako dvadsaťštyriročná a tak veľmi milovala Cirkev, túžila byť misionárkou a chcela mať aj všetky charizmy a hovorievala: «Chcela by som robiť toto a toto», chcela všetky charizmy. Avšak v modlitbe pocítila, že jej charizmou je láska. A vyslovila túto nádhernú vetu: «V srdci Cirkvi budem láskou.» A túto charizmu máme všetci: schopnosť milovať.