LIST NEVERIACEMU PRIATEĽOVI

Posted on

Milý neveriaci priateľ,

často si už počul od nás, kresťanov, slovo: VIERA. Slovo, ktoré medzi kresťanmi, budí pozitívne emócie. Predovšetkým totiž označuje čnosť, ktorú by sme my, kresťania, mali mať.  A je to tiež niečo, čo nás, kresťanov, spája. Prepáč nám, prosím, že je pre nás ľahšie rozprávať sa s niekým, kto má rovnakú vieru ako my, ako rozprávať sa s niekým, kto ju nemá. Vieš, milý priateľ, niekedy nám kladieš otázky, ktoré sú nepohodlné. Odhaľujú totiž našu nahotu a neznalosť vlastnej viery, o ktorej ti tvrdíme, že ju (vieru) máme.

Milý priateľ, je to tak, že slovom VIERA neoznačujeme len čnosť viery, teda niečo o čom si myslíme, že nám bolo dané zhora. Ale slovom VIERA myslíme aj obsah viery, teda to, čomu veríme. Je tomu tak napríklad pri vyznaní viery. Každú nedeľu, my veriaci, hovoríme: Verím v …  .  A tak vyznávame, že vďaka čnosti viery, veríme tomu, čo je obsahom našej viery. Milý neveriaci priateľ, práve tým sa odlišujeme, lebo ty hovoríš, že tiež veríš.  Áno, isto niečo veríš. My však veríme tomuto konkrétnemu obsahu viery. Len keď vyznávame, že tomuto obsahu veríme, vtedy tvoríme jednu rodinu veriacich. Milý neveriaci priateľ, práve preto si my, veriaci, nevyberáme z našej viery, čo sa nám páči a čo nie. Nemôžeme si napríklad povedať: Boh áno a Cirkev nie. Práve preto, že obsahom našej viery je aj viera v Cirkev.

Milý neveriaci priateľ, prepáč, že my kresťania sa často za slovo viera, tak trochu skrývame. Úkrytom je nám toto slovo vtedy, keď nás prekvapíš otázkou o pravdách viery na ktorú nevieme odpovedať. Povieme vtedy niečo v zmysle: „musíš tomu veriť“. Nepovieme ti, že odpoveď nepoznáme. Podvedome použijeme výraz „viera“,  na zamaskovanie našej nevedomosti, neistoty, a určitej nezrelosti v otázkach viery.  Prepáč nám, že sa za týmito odpoveďami trošku skrývame. Vieme totiž, že keby sme ti jasne odpovedali, bolo by to pre teba lepšie. Jasná odpoveď by ti totiž mohla dať veľké svetlo. Nie väčšiu hmlu a chaos. Prepáč teda, milý neveriaci priateľ, že sa v otázkach viery nevzdelávame. A potom ti nevieme odpovedať. Sami totiž niekedy nevieme, čomu vlastne veríme. A potom naozaj nemôžeme použiť odpoveď v zmysle: „to musíš veriť“. Lebo nevieme povedať čomu. Niekedy veríme tomu, čo nás učili ešte v detstve a tak naša viera ostáva na úrovni detského pochopenia. Nie je zrelá. Áno, my kresťania máme byť ako deti v čistote, dôvere, jednoduchosti a láske. Ale nemáme byť detinskí vo viere. Vo viere máme byť zrelí. Dospelí muži a ženy. Aby sme ti vedeli odpovedať, milý neveriaci priateľ, ale predovšetkým, aby sme my sami, vedeli svoju vieru žiť.

Milý  priateľ, aj tak vďaka za tvoje otázky. Sú dobré pre teba i pre nás.  Tvoje otázky, alebo poznámky na adresu našej viery, sú pre nás niekedy jedinou možnosťou na vydanie svedectva viery vo svete mimo Cirkvi. A to je dôležité pre teba. My zase, vďaka tvojim otázkam, môžeme zistiť, prinajmenšom to, ako poznáme obsah našej vlastnej viery. A to je zase dôležité pre nás. Priznávame sa ti, milý priateľ, že našou vierou podobné otázky často zatrasú. A niekedy to ani nie sú otázky, ale tvoje  vyhlásenia, ktoré stavajú našu vieru do pozície nezmyslov, detských rozprávočiek a naivnosti. Vieme, že to nemyslíš zle, ale často sa vtedy cítime zahnaní do kúta. Tvoje výroky totiž niekedy poukazujú na nás ako na ľudí odmietajúcich rozum a logiku.

Milý neveriaci priateľ. Nie je to tak. Keby sme sa my kresťania vzdelávali vo viere ako by sme mali, keby sme sa modlili, aby sme chápali, povedali by sme ti, že naša viera nie je nerozumná, ale rozumná. Nie je nelogická, ale logická. Nie je rozprávkou, ale pravdou. Nie je naivitou, ale stávkou na istotu. Nie je nezmyselná, ale naopak, má hlboký zmysel. A ak by si chcel, skúsili by sme, vysvetliť ti to. Milý neveriaci priateľ, ak sa ti zdá, že veriť je nerozumné, odpusť, že my veriaci, neprehlbujeme vlastnú vieru, aby sme ti mohli ukázať, že veriť je rozumné. Milý priateľ, aj keď budeme poznať našu vieru dokonale, vždy v nej bude nejaké tajomstvo, ktoré ti nebudeme vedieť vysvetliť. Neznamená to však, že vo viere je niečo nerozumné, ale, že to, čo veríme, niekedy presahuje náš rozum. V našej kresťanskej viere totiž rozum nejde proti viere, ale viera nasleduje rozum a rozum je osvetlený vierou. Rozum a viera sú v kresťanstve v súlade, aj keď sa ti to nezdá..

Milý priateľ, ďakujeme ti aj za tvoje slová, ktorými chceš často vyjadriť rešpekt a úctu voči našej viere. Väčšinou sú úprimne a veľmi si to vážime. Skutočne. Niekedy však cítime, keď hovoríš vety typu: „viera je dobrá“, „treba v niečo veriť“, „viera pomáha“, že chceš naznačiť, že síce rešpektuješ našu  vieru, ale považuješ ju za niečo trošku iracionálne, niečo, čo je dobré akurát tak z psychologického hľadiska ako placebo efekt. Prepáč nám, milý neveriaci priateľ, že sa nechápeme. Keby sme boli dospelí vo viere, povedali by sme ti, že neveríme preto, že potrebujeme v niečo veriť, že potrebujeme nejaké barličky a útechu, ale preto, že to, čo veríme,  je pravda! Je to dosť šokujúce, milý priateľ, ale to je naša viera. Pravdivá. Veríme preto, že veríme pravdivým skutočnostiam, jednoducho preto, že je to pravda. Pravda o ktorej by sme ti hovorili, keby sme vo viere dozreli, keby sme ju hlbšie poznávali, keby sme v nej rástli a boli stále pripravení zdôvodniť tú nádej, ktorá je v nás! (1Pt 3,15)

P.S. tento „list“, ako ste si isto všimli, nie je určený našim neveriacim priateľom, ale nám veriacim, aby sme sa sami seba pýtali, ako na tom naša vlastná viera je, ako ju poznáme a žijeme, aký obraz o onej vytvárame.. a samozrejme prvá je láska! (1Kor 13,13)

Text: Ján Košťál

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *