Srdce vo východnej spiritualite

„Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“ (Mt 6,21)

K duchovnosti kresťanského Východu, zvlášť u Slovanov, patrí teológia srdca. S pojmom srdce sa vo východnej spiritualite stretávame často.

Hovorí sa o strážení srdca, o pozornosti zameranej na srdce, o čistote srdca, o túžbach a rozhodnutiach srdca, o modlitbe srdca, o Božej prítomnosti v srdci a pod. V duchovnej slovanskej literatúre srdce predstavuje to, čo predstavuje aj v Biblii – celého človeka (gr. „kardia“, hebr. „levav“). Je znakom duševnej celistvosti, teda znakom človeka takého, aký naozaj je, nielen znakom toho, čo robí a ako sa ukazuje navonok. Tie najväčšie zmeny sa odohrávajú v srdci. Ak niekto hovorí, že sa zmenili naše myšlienky, slová a skutky, v skutočnosti sa zmenilo naše srdce.

Srdce je „miesto“, stav, z ktorého pramenia naše skutky a kde sa rodia naše hodnoty. Je sídlom lásky a práve cez srdce je možné vstupovať do vzťahu so všetkými okolo nás. Je miestom, kde sa človek v láske stretáva s Bohom, ale aj s človekom.

Aktívnych ľudí zaujímajú priamo skutky, činnosť. Západné morálne knihy ich analyzujú, zaoberajú sa takmer výlučne nimi. Východných duchovných autorov omnoho viac zaujíma stav srdca (katavasis), stála dispozícia, z ktorej skutky pramenia.

Srdce – styčný bod medzi človekom a Bohom:

Ako je zrenica oka styčným bodom medzi dvoma svetmi, vnútorným a vonkajším, tak by mal byť nejaký tajomný bod, ktorým vchádza do človeka Boh so všetkým svojim bohatstvom.

Platónsku definíciu, že to najlepšie v duši je inteligencia, myseľ, Otcovia pokresťančili do klasickej definície modlitby: pozdvihnutie mysle k Bohu. Tým sa však redukoval vzťah k Bohu na jednu časť duše. Otcovia neskôr používali výrazy „hĺbka duše“, „podstata duše“, „stred“ alebo „koreň života“, kde sa sústreďujú všetky schopnosti. Ten sa v jazykoch všetkých národov nazýva srdcom. Klasická definícia modlitby sa teda zmenila na „pozdvihnutie mysle a srdca k Bohu“.

Srdce – princíp jednoty človeka:

„Srdce udržuje energiu všetkých síl duše i tela“, píše Teofan Zatvornik v zhode s ponímaním Písma. Srdce je moje „ja“, je „žriedlo“ všetkým ľudských skutkov. Človek je zodpovedný za svoje skutky, sú jeho, predsa však človek nie je to isté, čo jeho skutky, ktoré vychádzajú z jeho srdca. Pretože je princípom jednoty osoby, dáva srdce tiež stálosť množstva skutkov, ktoré po sebe nasledujú po celú dobu života. Nie sme schopní skutku, ktorý by trval stále.

Ideálom východných kresťanov bol vždy „stav modlitby“ (katavasis), tj. Mať stále takú dispozíciu, ktorá nezávisle na skutkoch, ktoré z nej plynú, si zaslúži meno modlitba. Tento stav modlitby je súčasne i stavom duchovného života, stálou dispozíciou srdca. V definícii duchovného človeka je obsiahnutý Svätý Duch. Preto je „čisté srdce Božím príbytkom“.

„Maličké a úzke srdce, a predsa v sebe ako v tichom príbytku duchovne hostíš toho, ktorého nebo a zem nemôžu obsiahnuť!“ píše Maryrius Sahdona. Ak je čnosť podľa svojej definície stálou dispozíciou a pritom účasťou na Božom živote, nemôže to byť ináč, než že je dispozíciou srdca. Preto sú ruskí autori zajedno v tom, že považujú vieru za „bezprostrednú dispozíciu srdca“. „Kde inde by sme mohli milovať Pána, ak nie v srdci? Kde inde by sa nám zjavil, ak nie tam? Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha (Mt 5,8)“.

Príchodom Sv. Ducha je Božie kráľovstvo v nás, pretože srdce je i poľom, kde sa bojuje proti Božím nepriateľom. Preto je poslaním srdca tiež spájať Stvoriteľa so stvorením. „Ak je srdce stredom ľudskej osoby, tak srdcom prichádzame aj do styku so všetkým, čo existuje“, zvlášť s blížnym. „Je iba jedna zvláštna cesta, ktorá vedie k spojení všetkých ľudí, a tou je srdce.“

City srdca:

Keď ide o skutky, sme si ich vedomí a môžeme súdiť ich mravnú hodnotu. Srdce však zostáva tajomstvom, je to skrytá časť človeka, zjavná len Bohu. Napriek tomu sme povinní poznať sami seba.

Ako je to možné?

Východní autori odpovedajú, že duša je sama sebe prítomnou, má intuíciu samej seba podľa stupňa svojej čistoty. A práve v srdci je toto poznanie celistvé a intuitívne. Teofan Zatvornik v tomto zmysle hovorí o „citoch srdca“ : Funkciou srdca je cítiť všetko, čo sa týka

našej osoby. Preto srdce neustále prežíva všetky stavy duše i tela, množstvo dojmov, ktoré nasledujú z jednotlivých skutkov, cíti i predmety, ktoré nás obklopujú, vonkajšie situácie, v ktorých sa nachádzame, a všeobecne povedané, celý tok života.

Prenikanie zlých myšlienok do srdca:

Podstatným aspektom ochrany srdca je boj proti vášňam. Zlá myšlienka alebo vášnivá myšlienka znamená nerozumnú náklonnosť alebo slepú nenávisť. Vášne prevracajú stav srdca. Zlé myšlienky neprichádzajú „zvonku“; naopak ľudské srdce je tou priepasťou, kde sa božské vnuknutia miesia s „hadmi“. Srdce narušené a zranené zvonku, sa stáva prameňom vášnivých hnutí; nie je to jeho prirodzenosť, je to zvrátenosť, ktorú sa snaží vyliečiť askéza.“ (T.Zatvornik).

Pôvod zlej myšlienky nemôže byť ani v Bohu, ani v prirodzenosti, ani v anjeloch, ale len v démonoch a v slobodnom rozhodnutí človeka. (E.Pontský).

Mechanizmus pokušenia: najprv je to sugescia, vnuknutie – je to nejaká prostá myšlienka alebo obraz vnuknutý srdcu, duši nepriateľom. Potom prichádza priblíženie, zblíženie, naviazanie kontaktu, konverzácia s vnuknutým predmetom (Mám? Nemám?). Vnútorný boj – o ňom sa často hovorí a kladie sa pred súhlas alebo po ňom. Súhlas so zakázaným potešením, ktoré vnuknutie ponúka. Tak vzniká hriech.

Otroctvo hriechu

Posledným štádiom v reťazi je otroctvo, vášnivé priľnutie srdca, hriešny návyk, ktorý ako druhá prirodzenosť vzniká dlhým radom súhlasov.

Stráženie srdca:

Dávať pozor na srdce je výraz dobre známy východnej spiritualite. Vysvetľuje sa predovšetkým negatívne: odstrániť všetky zlé myšlienky, ktoré prichádzajú zvonku, uzdraviť srdce,vychovávať ho bdelosťou. Táto pozornosť na srdce je „matkou modlitby“. Musíme obrátiť pozornosť na seba, aby sme boli pozorní na Boha, píše Bazil Veľký.

Prirodzené túžby srdca smerujú k pravde, dobru, kráse, k Bohu. V človeku, ktorý opustil hriech a obrátil sa k Bohu, existuje vplyvom Božej milosti sympatia k duchovnému svetu.“ Táto sympatia však závisí od stupňa príbuznosti s Bohom. Byť pozorní k hlasu tejto „príbuznosti“ znamená zachytiť Božie tajomstvo tak, ako sa prejavuje v nás, v našom živote. Tak sa srdce stane prameňom zjavenia: „Vonkajší vzduch nepreniká natoľko do nášho dychu, ako Duch Boží, ktorý je vo vnútri nášho srdca, neustále mu vdychuje vedomie o svojej prítomnosti, neprestáva v nás prebývať…“ – píše Martyrius Sahdona.

Vyhnúť sa súhlasu s hriechom je veľká vec nie je to však ešte dokonalosť. A kresťania sa musia snažiť o dokonalosť, o pokoj srdca – hesychiu, o slobodu a pokoj od zbytočných starostí. To všetko je

zahrnuté v pojem „zaháňanie zlých myšlienok“. Duša sústredená na Boha „musí znášať vojny myšlienok“. Všetko, čo môžeme v tomto ohľade robiť, je nezdržovať sa pri nich, nenadväzovať kontakt a rozhovor. Opatrnosť vyžaduje, „aby sa tieto deti Babylonu zabili“. Aby sme strážili svoje

srdce, musíme bdieť a byť striedmi. Pozornosťou v modlitbe sa k modlitbe dospieva.

A za modlitbou nasleduje obozretnosť. O tú sa musíme usilovne snažiť. Stráž pri dverách srdca je predovšetkým metódou obrannou (porov. Joz 5,13) – Evagrius Pontský.

„Démonom nesmieme načúvať, musíme sa proti ním postaviť“ (Evagrius Pontský) Táto metóda je praxis, lebo očisťuje srdce. Predovšetkým sebaovládanie, zdržanlivosť „zabíja hada“. Avšak väčšina cvičení sa nedá uskutočňovať ustavične. Iba modlitba musí byť ustavičná. K tomu, aby sme mohli odohnať všetkých démonov, stačí vzývať Ježiša, modliť sa k Ježišovi.

Zdroj: ŠPIDLÍK, T.: Spiritualita kresťanského východu I. Refugium, Velehrad 2002.